Agneša Kalinová

AKO MI LUDVIK PORADIL A POMOHOL

Najkrajšie spomienky mám na Ludvíka z najhorších čias a to je už dávno. Možno si na tie príhody sám spomína len nejasne – ak vôbec.

Ta prvá je z jesene, asi už z konca novembra 1968. Kultúrny život nevychádzal od septembra, stal sa prvou obeťou husákovskej normalizácie. Nechceli sme to ešte brať na vedomie. Naše vydavate¾stvo zažiadalo o novú registráciu pod názvom Literárny život a my, celá redakcia aj s práve menovaným šéfredaktorom nevychádzajúceho týždenníka Dominikom Tatarkom, sme sa dennodenne schádzali v redakčných miestnostiach na Štúrovej ulici. Dnes tam máme pamätnú tabu¾u, ktorej polovicu už odstránili, vtedy sme tam chodili len tak, - « čakať na Godota », ktorý pochopite¾ne nechodil.

Namiesto neho sa tam jedného dňa objavil Ludvík a ešte dvaja z redakcie Literáriek, čiže Listov (s hanbou sa priznám, že si už nepamätám, ktorí to boli ). Listy totiž ešte v Prahe normálne vychádzali. Nebola to len priate¾ská či kondolenčná návšteva, naopak: prišli s konkrétnou ponukou venovať nám špeciálne číslo svojich novín, ak im dodáme do dvoch týždňov materiál. Hneď na mieste sme to dohodli aj s rámcovým obsahom – veď sme zhruba vedeli, čo chceme povedať…

A prečo si z toho stretnutia tak presne pamätám akurát Ludvíka? Veru nielen pre jeho slávu z tribúny IV. spisovate¾ského zjazdu pred poldruha rokom , ani preto, že sa mi páčila jeho Sekyra. Videlo sa mi, že celú akciu vymyslel a inicioval práve on a že to robí z bytostného záujmu o Slovensko a o našu situáciu. No a ešte mi len tak, v reči daroval heslo na mojich budúcich desať ne¾ahkých rokov. « Prosím vás, n e p ř e d p o s í r e j m e  s e !» prehodil na čiusi námietku proti akejsi téme v plánovanom pražskom čísle Kultúrneho života. Akcia sa, mimochodom, vydarila: naše noviny skutočne naposledy vyšli v Prahe s dátumom 5. decembra 1968, pod spoločnou hlavičkou s Listami.

Spomínam si ešte ako Ludvík s Milanom Šimečkom o pár rokov neskôr na našej jurskej chate vyspevoval veselé i smutné, moravské i ruské piesne a môj muž nás zabával príhodami z ročného rekreačného pobytu v bratislavskom Justičáku a v ilavskej pevnosti. Pamätám sa na napínavé skrývačky pred eštebákmi pri ďalšej Ludvíkovej návšteve v Bratislave. Vtedy tu totiž chcel postretať čo najviac ¾udí zo svetlej i zo šedej zóny, ktorí by mu mohli posielať fejtóny či dokonca mali niečo do Edice Petlice. Vlastne znova prejavil s nami solidaritu, pokúšal sa prebudiť zakríknutých, predpo…ých.

Neviem, prečo to všetko rozprávam takto po novinársky v tretej osobe. Chcem ti, Ludvík, hlavne povedať – aj keď takéto reči asi nemáš rád –, že si mi bol v tých chmúrnych sedemdesiatych rokoch vždy vzpruhou, povzbudením, príkladom, že som bola šťastná, že existuješ a že robiš všetko to, čo tak zázračne zvládaš a organizuješ. A pritom sám tak krásne píšeš. Takže nešlo len o to jedno slovo, o to nepředposírání, za čo som ti dodnes vďačná .

Preto: mnogaja ljeta, milý Ludvík, a teš sa zo života, aj keď ťa všeličo naokolo otravuje!

To ti prajem aj menom dcéry Julky, ktorá ťa obdivovala hádam ešte viac ako ja,

Agneša